Ich metódy určujú naše možnosti na trhu bývania, vzdelania, práce, na kompenzačné pomôcky, regulujú často aj také veci, kedy môžeme ísť von. Mnohým z nás bol dlhoročnou érou socializmu vymytý mozog a vyrástli sme vo viere, že najlepšie je nechať iného človeka rozhodovať za nás. Mnohí stále nechápu, že čím väčšiu dôveru vkladajú do expertov, tým menej budú veriť v svoje možnosti zmeniť si svoj život k lepšiemu.
Mnohí vložia svoj život a rozhodovanie o sebe do rúk charity, kde musia byť vďační za každú maličkosť. Je najvyšší čas, aby sme získali realistický pohľad na to, čo pre nás môžu urobiť iní ľudia a čo musíme urobiť my sami. Ak sa sami považujeme za „chorých“ a večných „pacientov“, ak celý čas vyhľadávame lekárov, ktorí by nás „uzdravili“, problém je v tom, že už aj my sa považujeme za „chorých“ a že sami nechápeme, že nie sme chorí, ale postihnutí. Chorobou v pravom zmysle slova je angína, zápal pľúc či pokazený žalúdok atď., skrátka choroba, ktorá sa dá vyliečiť. Čím skôr pochopíme, že sme takí, akí sme, z iných dôvodov (nie z prechladnutia či z vlastnou vinou spôsobených zranení a pod.), tým skôr a o to viac energie môžeme použiť na zlepšenie svojho života my sami.
Ak však budeme len pasívne čakať, že našu situáciu vyrieši niekto iný, prenechávame moc nad sebou a svojim životom v rukách toho „iného“, či už rodiča alebo celkom cudzieho človeka, ktorý o našich potrebách nemá ani páru. Potom sa s tým našim životom veľa nestane, nič sa na ňom nezmení. Budeme putovať z rúk do rúk, z nemocnice do nemocnice, či - v tom najhoršom prípade - z ústavu do ústavu, alebo budeme stále zatvorení doma medzi štyrmi stenami, kde nás má „pod kontrolou“ celá rodina. Nepomôže nám to ani získať prácu, ani akúkoľvek pozitívnu zmenu života podľa našich predstáv.
Júl - August 2014
