Zjavne to súvisí aj s tým, že zlo je atraktívnejšie, lebo rýchlejšie vedie k úspechu, prospechu.
Ak si daný človek odmyslí, že je to na základe škody iného, nie je to asi otázka humanizmu, pretože ten je sekundárny. Primárne môže ísť popretie svedomia. Bolo zaujímavé sledovať , že počas Covidu 19 keď to bolo ťažké na začiatku ľudia sa vedeli rýchlo preklopiť do modelu života aký zažívala naša generácia za mlada, že nemusíme všade byť, ani všetko vidieť, ani všetko zažiť a dokonca nemusíme ani všetkému rozumieť a predsa môžeme byť šťastní. Človek, ktorý sa dostane
do pasce chamtivosti, sa postupne dostane na úroveň, keď veci, ktoré v skutočnosti nemajú hodnotu, začne stavať vysoko a veci, ktoré hodnotu majú, zasa klásť dole. Alebo, čo je ešte horšie: veci, ktoré majú skutočnú hodnotu, začne zamieňať za veci, ktoré sú v skutočnosti bez hodnoty. Protipólom chamtivosti je štedrosť. Na Slovensku sa štedrosť dala priamo merať napríklad predajom množstva kvasníc. Slovenky znova začali vypekať a nie pre seba ale pre celé rodiny a známych.
Lenže situácia s Covidom 19 sa začína zhoršovať a často rozmýšľam či nie je v súčasnosti vo svete aj dobrá zámienka pre akékoľvek rozhodnutie, vrátane zavádzania prvkov mäkkej diktatúry. Navyše to môže byť výborný zdroj veľkých budúcich
ziskov farmaceutov, no ale pre ľudí je dôležitý život a zdravie a v každom prípade to nesmieme podceniť.
Ako prosím Vás vnímate plytkosť?
Plytkosť by som skôr pozoroval ako „šetrenie časom“. Dobrý výrobok, dielo myšlienka potrebuje čas a niekedy veľa času napr. stavba katedrál, stavba vodných diel. A keďže čas nemáme musíme sa uspokojiť a uspokojíme s nepodarkom, nedokončenou vetou, opísanou prácou, ospravedlnením chýb a nakoniec aj kategorizovaním zla ako dobro len aby sme nestrácali čas so svedomím. Na druhej strane táto plytkosť nie je vždy v nedostatku času, že sa uspokojíme s napr. nedokončenou vetou, ale problém tkvie často v tom, že my priam žiadame vetu nedokončenú, aby sme nemuseli domýšľať nejakú hĺbku, aby sme to mali pohodlné a bezmyšlienkovité.
Toto začína už pri výchove detí. Čo dieťa spraví je často fantastické, geniálne, každý študent je génius a keď mu niekto povie pravdu, že je vlastne slabý ma veľký problém frustrácie a pocit nedocenenia. To len preto, že sa veci nepomenovali tak ako sú ale bolo treba byt politicky korektný aby sme sa nebodaj nedotkli jeho EGA. A teraz tu máme Slovákov čo si nevedia povedať robíš to polovičato. Ešte vo fabrikách alebo v malých pracovných skupinách a na stavbách si vedia povedať kde je hranica flákania, ale napríklad v univerzitnom prostredí nik nemá odvahu povedať kolegovi, že len predstiera výskum a sa zašíva.
